Vykračujem si ja pekne dolu ulicou smerom na zastávku (zastávka a zástavka nie je zďaleka to isté...). Na rohu pri krčme U Iváka ma nejaký mladý, sympatický, ale evidentne netriezvy muž žiada o ruku. Musel byť isto rozbitý na márne kúsky, lebo inak by isto zbadal, čo chce...s úsmevom mu vysvetľujem, že napriek tomu, že jeho ponuka je nesmierne lákavá (priam ma ľaká...) a dokonca si ju vážim, možno to nie je až taký dobrý nápad, ale než mi prinesie jedno pivko, ja si to rozmyslím. Mladý sympatický muž našťastie nie je aj mladý sympatický bystrý muž, a tak len čo sa stratí v útrobách zafajčenej krčmy, stratia sa aj posledné zvyšky mojej čestnosti a ja už som na ceste smer zastávka (pozor na tie dĺžne...). Prídem na zastávku, poslušne sa postavím pod chabý prístrešok a poslušne čakám, aby som o 2 minúty mohla poslušne nastúpiť s ďalšími poslušnými spolucestujúcimi do autobusu, ktorý ma svoje najlepšie roky už evidentne za sebou, pretože si celkom živo pamätám, ako som asi ako päťročné dievča s fontánou na hlave vyryla to prebodnuté srdiečko, ešte stále zdobiace zadné sklo autobusu. Miestna MHD teda mladne veľmi pomaly...
Všetko ide podľa plánu a podľa môjho odhadu by som mala mať rezervu asi 20 minút. Keďže však sama dobre poznám pravdu o presnosti mojich odhadov, musím sa mať na pozore. Idem predsa na rande s woodym allenom. To nie je len tak...Už sa teším ako budem zvyšku sveta otŕčať pamätník s autogramom. PAMÄTNÍK...!!! Dochvíľna Hedka chvíľu bojuje s Hedkou bažiacou po autograme, ale v priebehu 5 sekúnd, zatiaľ čo z krčmy na rohu vychádza mladý, sympatický, ale nie veľmi bystrý mladík s pivom v ruke, Hedka bažiaca po autograme zloží dochvíľnu Hedku na lopatky. Množina všetkých existujúcich Hediek, čiže ja, sa otáča a vydá sa (nie, nevydá sa...) smerom domov. Do kelu, zase bude treba prejsť okolo tej krčmy...
Pamätník bol zahrabaný kdesi v najspodnejšej zásuvke hneď pod mojimi prvými básnickými pokusmi, pri ktorých sa teraz kráľovsky bavím. Hedka bažiaca po autograme s radosťou berie pamätník do rúk, zatiaľ čo dochvíľna Hedka fŕka sliny zúrivosti na všetky strany. Tak, teraz sa trochu prebehneme. Ešte stále to množina všetkých Hediek, čiže ja, môže stihnúť. Dajme jej šancu...
Pred kino som dorazila 18.02. čiže vlastne včas. Woody už stojí pri pokladni. Evidentne nie je nadšený z víťazstva Hedky bažiacej po autograme a pýta sa pani za okienkom, či už film začal. Milá pani hovorí, že pred minútkou, čiže nech sa páči, vojdite, ešte bežia len titulky. Výborne, pomyslím si víťazoslávne a asi aj tá milá teta za okienkom počula ten rámus spôsobený kameňom, padnuvším z môjho srdca. Ale Woody vykročí smerom k východu a oznamuje mi, že on už nejde, pretože sme to nestihli. Snažím sa rozumne argumentovať tým, že titulky nie sú nevyhnutnou súčasťou filmu, lenže Woody nemá pochopenie pre moje argumenty a vyhlasuje, že film treba vidieť celý, to znamená od úplného začiatku do úplného konca, a keďže k filmu patria aj titulky, treba vidieť aj tie. Vzniká menšia polemika o vzťahu filmových titulkov k filmu. Woody to však zabalil a odchádza z kina, ale ja zostávam stáť uprostred kinohaly a premýšľam, či nezavolám...nezavolám. Pani za okienkom je už pred okienkom, čuduje sa a ja jej ukazujem pravý, nefalšovaný autogram pravého nefalšovaného Woodyho Allena.
